Spotrebu môžeme označiť aj ako „konzumáciu“ t. j. uspokojovanie istých potrieb jednotlivca alebo spoločnosti. Tým pádom sa potreby jednotlivca logicky stávajú aj potrebami spoločnosti, pričom sa navzájom ovplyvňujú a dopĺňajú.

Všeobecne ide o spotrebu v súkromnej sfére a spotrebu vo sfére verejnej. Tú súkromnú reprezentujú jednotlivci, rodiny a domácnosti, ktoré napĺňajú svoje životne dôležité potreby – predovšetkým bývanie, potraviny a oblečenie. Verejnú spotrebu reprezentujú verejné inštitúcie ako je vláda, verejná správa, samospráva a s tým spojený celkový aparát na výkon tejto činnosti. Tieto potrebujú prostredníctvom svojich rozpočtov plánované výdavky na svoju spotrebu. Jedna vec je však plán a druhá vec je skutočná spotreba. Tam mnohokrát nastáva istý nesúlad, keď výdavky sú vyššie ako príjmy a tým pádom sa ide do rozpočtového deficitu.

Spotreba môže byť individuálna alebo kolektívna. Pri individuálnej sú to samostatné jednotky – jednotlivci, rodina, domácnosť, obec, úrad, ministerstvo alebo škola. Kolektívna je potom prakticky súhrnom týchto individuálnych jednotiek.

Zo slovného základu „spotreba“ vychádza potom konkrétny činiteľ, ktorého môžeme označiť pojmom „spotrebiteľ“. Môže ísť o všeobecné, ale aj o konkrétne označenie jednotlivca, rodiny, spoločnosti, domácnosti, štátu, úradu, samosprávy alebo akéhokoľvek iného sektora verejného a súkromného života spoločnosti.

Spotrebiteľ tým pádom spotrebúva, to znamená, že napĺňa podstatu a zmysel spotreby, ktorá je jeho životným štandardom a základom jeho ekonomickej aktivity, ktorá potom komplexne hýbe celý ekonomický proces, ktorý je vo svojej podstate na spotrebe, ale predovšetkým na spotrebiteľoch, bytostne závislý. V praxi to jednoducho znamená, že spotreba a spotrebiteľ sú navzájom prepojené faktory, kde jeden bez druhého nemôže existovať.